Júlske Alpy 2018…Tohtoročné Slovinsko sa nieslo v znamení letného zahraničného bloku v rámci nášho kurzu horských sprievodcov. Program bol na každý deň nabitý a pri tak úžasnej partii aká sme sa tam zišli nebolo núdza ani o kopu komických, či vážnych zážitkov. O tom sa však môžme porozprávať niekde inde. Tu by som sa chcel podeliť o zážitky z výstupov na dva nádherné kopce Mangart a Prisojnik.

Mangart (2679 m n.m.)…Zážitkom je už len samotná cesta do Mangartského sedla pod Mangart. Je to stará vojenská cesta, vybudovaná v 30-tych rokoch talianskymi vojakmi. Na zhruba 12 km má prevýšenie 1000m. Miestami je taká úzka, že dve proti sebe idúce autá sa len horko – ťažko vyhnú a od spadnutia hlboko do doliny vás delia doslova centimetre. No byť v Júlských Alpách a nezažiť ju by bola škoda. A vôbec nevadí že je spoplatnená 5 eurami. Podobne ako pri ceste do sedla Vršič, aj tu je rozumné ísť hore skoro ráno, keď idú všetci hore a odchádzať poobede, keď zasa idú všetci dole. Výstup na Mangart sa dá uskutočniť v podstate dvomi cestami. Buď ľahšou Via Slovenia, alebo ťažšou Via Italiana. My sme mali v programe Taliansku cestu. Od auta sa vydáte chodníkom smerom do Mangartskeho sedla. Sedlo vedie hranica medzi Slovinskom a Talianskom. Je to len taký malý, drôtený, chatrný plôtik, stačí ho prekročiť a ste v inej krajine. Presne ako v rozprávke Pyšná princeznáSmajlík – základný úsmev.  Zbehli sme dolu a po pol hodinke sme stáli pred bivakom Nogara. Očiam som neveril, v akom stave sa bivak nachádzal. Čistý, uprataný, nezamknutý, absolútne nič v ňom nebolo zničené ani popísané. Raz darmo, sme my ešte veľmi ďaleko od toho aby sme sa naučili takto fungovať(nemal som v pláne sa tým nikoho dotknúť). Pred nami bola neskutočná severná stena Mangartu a v nej Talianska cesta. Sprievodcovia píšu o obtiažnosti C/D. Ja osobne by som D možno nedal, možno by som sa priklonil k nejakému ťažkému C (taký stupeň ale nieje Smajlík – základný úsmev) no pravdou je, že niektoré úseky sú 100% kolmé a 100% vzdušné. Sú však výborne zaistené. Po približne 2 hodinách lezenia sme sa dostali do malého sedielka za Rateški Mali Mangart a odtiaľ asi za hodinku a pol  po ľahkej chodníkoferrate (A) na vrchol Mangartu. Zostup je tou istou chodníkoferratou, no netreba ju podceňovať, pretože na zostup je dosť nepríjemná. Treba počítať s takými 2 hodinami.

Výstup na Mangart či už Talianskou alebo Slovinskou cestou sa rozhodne oplatí. Je to naozaj zážitok. A pokiaľ sa do tejto oblasti ešte vrátim, tak si ho určite zopakujem.

Prisojnik (2547 m n.m.)…Výstup na Prisojnik je z trošku iného cesta. Ferrata cez Predné Prisojnikovo okno (Kopiščarjeva pot) je síce “len” obtiažnosti C, ale je to poctivý alpský výstup v mohutnej severnej stene. Zo sedla Vršič na vrchol Prisojnika je prevýšenie asi 950 m a celá túra na vrchol a späť je tak na 8 – 9 hodín. Zo sedla Vršič okolo Tičarjevovho domu pod nástup to trvá asi pol hodinky. Ešte predtým nás privítala Ajdovská deklica – akýsi rozmar prírody. Je to obrovský skalný útvar s podobou ženského obličaja. Celá ferrata je super zaistená a prechod cez vraj najväčšie skalné okno v Alpách je zážitkom. Po prejdení okna sme sa dostali na začiatok vrcholového hrebeňa. Tu ferrata končí a na výber sú dve možnosti. Buď sa vykašľať na vrchol a zostúpiť po chodníku druhou, južnou stranou späť do sedla (vlastne sa tak obíde celý masív Prisojnika), alebo pokračovať dlhým, no krásnym hrebeňom na vrchol. Výber bude asi záležať od času, kondície a počasia. Návrat bol tým istým hrebeňom a potom sme sa pripojili cestu ktorá vedie za Oknom a obchádza celý masív z juhu. Celý tento výstup ja osobne považujem za jednu veľkolepú túru, na ktorej sa dá zažiť všetko, čo človek od ferratovania v Alpách očakáva. Vrelo odporúčam. A pokiaľ je to s takou partiou v akej som bol ja…tak je to úplná paráda Smajlík – základný úsmev

Close Menu