Julské Alpy 2019…Každý rok sa snažím v lete niekam vyraziť. Nebolo tomu inak ani túto sezónu a po tretíkrát za sebou som sa rozhodol že sa vrátim do Slovinska, do mojej obľúbenej oblasti okolo Bovca. Som tam veľmi spokojný, všade je pomerne blízko a okrem toho Bovec ako horské turistické mestečko mi nejako prirástlo k srdcu. Tento rok však hlavným cieľom neboli via ferraty, ale horské chaty. Parťákom mi bol , ako na mnohých mojich cestách, môj otec. A tak sme sa jedného pekného dňa zbalili (samozrejme nejaký plán sme mali pripravený) a druhého pekného dňa sme vyrazili do Bovca. Keby ste videli starého pána ako sa tešil. A to ešte netušil čo ho čaká. Zatiaľ poznal Slovinsko len z môjho rozprávania.
1. deň Krnské jazero…Prvý deň sme sa rozhodli pre zahrievaciu ľahšiu túru. Čo však znamená ľahšia túra v tejto oblasti Julských Álp? Ten, kto pozná túto oblasť, bude vedieť kam mierim a dá mi pravdepodobne za pravdu. Chaty sú tu síce približne rovnako vysoko ako v Tatrách, no rozdiel je v nadmorskej výške z ktorej začínate vystupovať. Kým z Tatranskej Lomnice, Starého Smokovca, poprípade zo Štrbského Plesa začínate v nadmorskej výške medzi 900m až 1350m, tu v okolí Bovca sa túry začínajú už okolo 600 – 700m ( česť výnimkám, pri ktorých sa začína z 1000 a viac). Navyše tie prevýšenia sú veľmi vysoké, pretože sú na oveľa kratších vzdialenostiach ako v Tatrách.
Ale vrátim sa teda. Našim prvým cieľom bolo Krnsko jezero, resp. chata pri ňom (Planinski dom pri Krnskih jezerih). Je to podobná túra ako z Hrebienka na Zbojníčku (743 výškových metrov, akurát na vzdialenosť 4 km. Takže o to strmšie). Po skúsenostiach z minulých rokov som vedel, že v lete sú Julské Alpy plné. Preto sme skoro ráno naštarovali auto smer Lepena a namôjpravdu, na parkovisku kde sa zmestí počítam tak najviac 30 áut sme odparkovali asi 15-tom mieste. Cesta strmým lesným chodníkom dala naozaj zabrať, aj sme si miestami zanadávali, ale vidina chaty a piva robí s ľudským telom zázraky 
. Otec sa hecol (71 rokov !!!)a za 3 hodiny sme sedeli, popíjali pivo a debatovali. Čakala nás už iba ľahučká prechádzka ku Krnskemu jazeru (starý pán chcel ešte vidieť cestu na Krn) a cesta späť k autu. Cieľ prvého dňa bol teda naplnený.
2. deň… Slemenova špica…Úlohou na tento deň bol výstup na Slemenovu špicu v okolí masívu Malej a Veľkej Mojstrovky. Slemenova špica je síce oproti iným cieľom v tejto oblasti nízka, no je to kopec s unikátnymi výhľadmi. Či už je to pohľad na obrovskú hradbu Mojstroviek, fotogenický Jalovec, ktorý pokračuje obrovským hrebeňom Poncí (slovinsko – talianska hranica), alebo pohľad na julské velikány Škrlaticu, Razor a Prisojnik…to všetko robí zo Slemenovej špice hojne navštevovaný kopec. A navyše jeden z mála nenáročných .
Už samotná cesta autom do sedla Vršič je zážitok sám o sebe. Google v tomto neklamal. Podľa mňa je to naozaj jedna z dvoch najkrajších ciest v Julských Alpách. Horský prechod spája mestá Bovec a Kranjsku Goru. Vyjadrené číslami – 15% stúpanie a 50 zákrut. Z Trenty 26 zákrut a z Kranjskej Gory 24. V sezóne je cesta naozaj preplnená a je lepšie ísť na Vršič skoro ráno, keď idú všetci hore a poobede späť, keď idú zasa všetci dole. Inak riskujete zápchu a rôzne vyhýbacie manévre autom. Poviem vám, nieje dvakrát komfortné ísť v 15% stúpaní striedavo jednotkou a nulkou hore a vyhýbať sa na úzkej ceste oproti idúcim autám, majúc pod sebou celú dolinu.
Zo sedla Vršič cez sedlo Vratica až na Slemenovu špicu to nie je ťažká túra. No a z jej vrcholu sa nám naskytlo niečo nevídané. Dokázal by som tam sedieť celé hodiny, mlčky sa pozerať a len fotiť a fotiť a fotiť. Túru sme dokončili chodníkom ktorý vedie priamo popod steny Mojstrovky (chceli sme si pozrieť nástup via ferraty ktorá na ňu vedie) a znovu sme sa dostali do sedla Vratica a na Vršič. Ak by som to mal zhrnúť, tak je to jeden veľmi príjemný, nie veľmi náročný a naozaj spektakulárny okruh.
Vytriezvenie prišlo až po návrate do sedla Vršič. Španielsky pako s karavanom tam zatarasil všetkým cestu. V snahe vycúvať a otočiť sa medzi asi 200 autami spôsobil strašný chaos. Jeho úžasný nápad motivoval aj niekoľko ďaších “majstrov”. Spoločne dosiahli to, že prišla polícia a začala tam riadiť dopravu v oboch smeroch na asi 3 a pol metra širokej ceste. No bolo sa načo pozerať, lebo ako sa snažili, tak sa snažili, nešlo im to veľmi . Celá situácia vyzerala tak na dve hodiny, takže otec smelo zahlásil: “Ideme do chaty na pivo. Kým sa odtiaľ budeme môcť pohnúť, tak stihneš aj vytriezvieť”. Mal pravdu. Zhruba po hodine a pol sa nám podarilo dostať sa k autu a pohnúť sa. No nie smerom nazad do Trenty, ale opačne do Kranjskej Gory. Inak sa nedalo. A do Bovca pekne krásne opačnou stranou. Vlastivedná autovychádzka dokonaná, cieľ druhého dňa splnený.
3. deň…Kanin…Literatúra tvrdí, že tretí deň má byť oddychový. Nech je teda tak. Naplánovali sme si Kanin. Kanin je jeden obrovský 2587 m vysoký kolos, tvoriaci hranicu medzi Slovinskom a Talianskom. V zime je to veľké cezhraničné lyžiarske stredisko s vlekmi a sedačkami skoro na všetky strany. Lyžovať sa dá zo Slovinska do Talianska, z Talianska do Slovinska a možností a kombinácií je veľmi veľa. V lete sa z neho stáva atraktívne miesto na vysokohorskú turistiku. Lanovka chodí priamo z Bovca. Prečo spomínam lanovku? Pretože Bovec má nadmorskú výšku 454 m n.m. a nástup na túry v oblasti Kaninu je vo výške asi 2200 m n.m. Ísť to pešo a potom ešte riešiť nejakú túru sa mi zdá nezmysel. Za 25 – 30 minút a za 20 eur vás tam vyvezie lanovka. Ak je dobré počasie, tak lanovka premáva nepretržite. Pre porovnanie – lístok na Lomnický štít si kupujete na presne určený deň a hodinu (čo sa mi zdá príliš obmedzujúce) a za nehoráznu sumu vás vyvezú rovnaké výškové metre (nemusíte so mnou súhlasiť, je to iba môj pohľad na vec). Ale vrátim sa teda. Za približne 30 min. sme sa ocitli v úplne inej krajine. Po vystúpení z lanovky ako prvý zaujme Prestreljenik zo svojim oknom. Z okna vedie via ferrata, vhodná pre začiatočníkov. Je nádherne urobená, hoci trochu exponovaná lebo je dosť nad zemou. Netreba však mať z nej príliš veľké obavy. Jej nevýhodou je ale to, že ľudia po nej chodia v oboch smeroch. Zbytočne tak na nej vzniká pri menej skúsených ľuďoch zmätok. Našim cieľom však nebola ferrata. Starý pán sa začal pohrávať s myšlienkou vystúpiť až na Kanin. Bohužiaľ, nebolo mu dopriané. Z konečnej stanice lanovky je to na Kanin ešte riadne ďaleko (čo aj mňa dosť nemilo prekvapilo) a pod jeho vrcholom je ferrata. Nemali sme so sebou ani výstroj, Škoda. No aj keď sme sa na Kanin nedostali, čas strávený v jeho masíve vôbec nepovažujem za zahodený. Videli sme zasa trochu inú oblasť v okolí Bovca. Čiže dajme tomu, s prižmúrením všetkých očí sme deň uzavreli s verdiktom “splnené” .
4. deň… Zavetišče pod Špičkom…Náš posledný deň. Dlho sme pozerali do máp a kníh. Veru dlho. Nechceli sme náš posledný deň len tak premárniť na niečo, z čoho by sme nemali dobrý pocit, no na druhej strane, ľahšie túry sa nám minuli. Vymýšľali sme a kombinovali ako nejakí zlatnícky učni, no nakoniec sme sa dohodli. Rozhodnutie padlo na Zavetišče pod Špičkom. 1000 výškových metrov na vzdialenosti 4,5 km. Sprievodca tvrdil že nám to bude trvať 4,5 hodiny. Rozhodnuté, ide sa. Vyštartovali sme skoro ráno, času sme mali habadej, nebolo sa kde ponáhľať. Nech sa teda robí čo chce, na chatu vyjdeme. A tak sa aj stalo. Ujček išiel ako píla. Neveril som vlastným očiam. 1000 metrov na 4,5 km dal za rovné 3 hodiny. Nech mi ešte raz skúsi povedať že nevládze, alebo že je už starý, tak…. Privítala nás malá, veľmi pekná chata. Vysmädnutí, s vidinou piva pred očami, namierili sme si to rovno k okienku. Čakáme 5 minút, čakáme 10 minút (pivo bolo priam na dosah), obzerám sa okolo seba, nikde nik, iba za stolom sedia štyria ľudia a spoločne debatujú a jedia. V tom sa jeden z nich – žena otočí a s úsmevom nám milo povie: “Sorry, we have a lunch. You must wait”. Jej milý úsmev pre nás znamenal ešte ďalších 20 minút čakania. Ostali sme prekvapení. Pre mňa to bola ďalšia skúsenosť do zbierky. Jednoducho tam mali obedňajšiu prestávku. Vo svojom doterajšom turistickom živote som bol na x chatách kade tade, ale s obedňajšou prestávkou som sa ešte nestretol. No keď sa nad tým zamyslím…prečo nie? Veď aj v obchodoch či v úradoch majú obedňajšie prestávky. Tak sme sa teda posadili a poslušne počkali kým sa personál naobeduje. Vôbec nám to však nevadilo. Po pol hodinke si k nám dievča prisadlo a opäť prívetivo, s milým úsmevom povedala: “Tak páni, čím vám môžem poslúžiť? Čo si u nás dáte?” Jej manžel, medzitým ako sme si vychutnávali pivo, nám ochotne (tiež s úsmevom) dookola pomenuvával okolitú scenériu. Otázok typu “čo je tamto?” a “čo je toto? kde je nástup?” bolo samozrejme veľa. On však ochotne rozprával a ukazoval, rozprával a ukazoval. Bez najmenšieho náznaku že by ho to nejako obťažovalo. Poviem Vám, dokázal by som takto sedieť a pozerať sa na tú krásu celé hodiny. Čas však uteká v takýchto situáciách príliš rýchlo a my sme sa museli pomaly pohnúť na cestu späť. Čakalo nás ešte milión otočení a milión pohľadov späť. Veď to určite poznáte. Pre otca to vraj bolo najkrajšie miesto, ktoré tu za 4 dni dni videl. S konštatovaním že program 4.dňa sme naplnili, sme vyrazili na cestu späť.
Záverečné zhrnutie: Pre mňa sú Júlske Alpy oblasťou, ktorá plní všetky moje očakávania. Stále ma prekvapuje svojou nádherou, divokosťou a rozmanitosťou. Myslím že to nebude inak ani keď sa tu vrátim po 25-ty krát. Stále tu bude čo objavovať a obdivovať. Či už to bude “len” na horskom chodníku, alebo v exponovanej ferrate. Takže už teraz viem, kde s najväčšou pravdepodobnosťou strávim nasledujúcu sezónu.
