Julské Alpy 2020…Každý rok nám na začiatku sezóny v hlave víria odvážne plány, ktoré potom pri pive okresávame, zhmotňujeme a dávame im “reálnejšiu” podobu 🙂. Nebolo tomu inak ani tento rok a do nášho wishlistu sa postupne prebojovali napríklad Mala Mojstrovka, Krn, Mangart, Kanin. Vzhľadom k počtu dní, ktoré sme tento rok v Slovinsku plánovali stráviť, ciele reálne. A dokonca aj také, za ktoré by sme sa nemuseli “pred ľuďmi hanbiť”🙂. Jediná vec, ktorá nám naozaj robila starosti, bola otázka Ako?, Kadiaľ? a či sa nám vôbec podarí do Slovinska vzhľadom na Covid situáciu vycestovať. Niekoľko dní sledovania Covid situácie na hraniciach, preplnenosti hraničných prechodov a nakoniec pár telefonátov správnym ľuďom na správnych miestach vyriešilo aj tieto naše obavy a my sme sa plní odhodlania a presne vypracovaného plánu činnosti opäť vydali do našej starej dobrej dedinky Žaga. Do prostredia, v ktorom sa cítime tak dobre, že by sme tu hádam dokázali aj žiť. Zabudli sme však na príslovie “Človek mieni a počasie mení” a v tomto duchu sme boli nútení naše smelé plány zmeniť na light turistiku. V konečnom dôsledku nám to vôbec nevadilo, pretože Slovinské Alpy majú vždy čo ponúknuť.
1. deň vodopády Boka a Vrije…Po 11 h jazdy, krátkom oddychu a hlavne po prehodnotení aktuálnej meteosituácie (mezi 13.00 a 18.00 malo byť bez dažďa) padlo rozhodnutie na vodopády Boka a Vrije. Vodopád Boka je s výškou viac ako 100m jedným z najvyšších a najmohutnejších slovinských vodopádov. Je viditeľný z cesty a je nemožné ho prehliadnuť. Stačí iba zaparkovať, obdivovať a fotiť. To je samozrejme variant A. Pre tých, ktorí sa s takýmto scenárom neuspokoja, pre zdatnejších zvedavcov a pre tých, ktorí hľadajú viac adrenalínu a vzrušenia, odporúčam variant B – ísť až k prameňu vodopádu. Chodník je síce značený, no dosť strmý a k prameňu to trvá tak do hodiny. No oplatí sa. A prečo? Pretože vodopád Boka je síce nádherný, ale Prameň je absolútne neskutočný. Pocit, že som pri samom začiatku tej nádhery, pri diere kde vyviera a pod mnou je 106 metrový kolos, je úžasný. Vrátiť sa dá tou istou cestou až k autu. No a odtiaľ sa začína chodník k druhému vodopádu , vodopádu Vrije. Smerovník síce hovorí o 30 minútach, ale ani zďaleka to nieje pravda. Nám to po značenom chodníku trvalo asi 1h 15 – 1h 30. Túra je však nenáročná, príjemná, stále v lese. Na jej konci je veľmi pekný vodopád Vrije, v krásnom, čistom prostredí. S malým čistým jazierkom a lavičkami. Pokračovať sa dá cez dedinku Plužna, priamo cez golfový areál a po hlavnej ceste až k autu a vodopádu Boka.
Trochu praktických informácií:
Čas celého okruhu: poldenná túra
Parkovanie pri vodopáde Boka je zadarmo
Trasa od auta k vyhliadke na vodopád Boka cca 15min., od auta k prameňu vodopádu po značenom chodníku približne hodinu.
Trasa od auta k vodopádu Vrije trvá 1h 15 – 1h 30. Je súčasťou turistickej trasy Via Adriatika (tabuľky sú viditeľné a relatívne husto). Prechádza stredom pekného kempu Adrenalinček a okolo malej elektrárne.
Čo dodať na záver 1. dňa? Aj keď vzhľadom na počasie neplánovaná, no veľmi pekná poldenná túra v blízkom okolí. Určite sme túto zmenu plánu neľutovali. A viete čo? Pivo chutilo aj tak🙂
2. deň… Aljažev dom…Predpoveď počasia na dnes nieje zasa nič moc. Slovinský p. Iľko hlásil popoludní dážď a riziko búrok, takže z plánovaného výstupu na 3. najvyšší vrch Slovinska Mangart dnes nebude nič. Aj keď nástup k nemu patrí medzi krátke, no počas výstupu a zostupu sa môže zomlieť všeličo. Zažil som búrku s krúpami na vrchole Watzmannu a …viac to už zažiť nechcem. Pri takejto predpovedi vlastne ani nie je na mieste o nejakom ferratovom výstupe vôbec špekulovať. Opäť bol teda pred nami “iba poldenný výlet” bolo potrebné sa teda rozhodnúť kam. Nato otec predniesol úžasnú vec:” Poďme sa pozrieť na druhú stranu Triglavu”. Trvalo najviac 30 sekúnd, kým prišla odpoveď: “Prečo nie? Poďme”. Otcove pohnútky som pochopil až neskôr🙂. Ja som síce na Triglave bol, no zo západnej strany, dolinou Zadnjica a Bambergovou cestou, ale prečo sa teda neísť pozrieť aj na severnú stranu? Až v aute cestou na druhú stranu sedla Vršič zo starého pána vypadlo, že je zvedavý ako vyzerá a kadiaľ vedie jedna z ľahších ciest na Triglav – Čez Prag a okrem toho chcel vidieť legendárnu severnú stenu Triglavu. Pre neznalých (bez úmyslu uraziť) ozrejmím. Severná stena Triglavu je obrovský, 1500m vysoký a 3000m široký masív, ktorý patrí medzi najväčšie alpské steny. Môj “starý pán”, ktorý celý život liezol (treba podotknúť že výborne), chcel túto legendárnu stenu vidieť na vlastné oči, ba čo viac, chcel sa k nej dostať tak blízko ako sa len dalo (myslím že by nebol proti, keby sa jej mohol aj dotknúť 🙂). No neurobte mu radosť. Toľko teda k tomu, prečo výber dnešného dňa padol na Aljažev dom. Aby sme sa ale len tak neponevierali okolo Aljaževovho domu, dohodli sme sa, že vyjdeme až do sedla Luknja. Zabijeme tým viac múch jednou ranou. Chodník do sedla totiž vedie skoro pozdĺž celej severnej steny, v jednej časti v podstate tak blízko, že k nástupu pod ňu je možno tak najviac 30 min. Poviete si možno že to je ešte ďaleko, ale pri tak obrovskej, rozľahlej stene je aj tých 30 min. k nástupu tak blízko, že musíte už aj hlavu zakloniť, aby ste si ju prezreli. Počas cesty do sedla je vidieť aj cestu Čez Prag na Triglav a okrem toho, v sedle Luknja začína najťažšia ferrata na Triglav – Bambergova cesta.
Keď sme prišli do dediny Mojstrana (východisko k Aljaževovmu domu), mali ste vidieť ako sa teší. Ale nepopieram, ja som bol v takom istom stave🙂. To sme však ešte netušili, že prekvapko nás čaká už pár minút na ceste autom k Aljaževovmu domu. Dopravná značka vravela “Preraďte na 1. stupeň” 🙂. Samozrejme logicky nasledovali silácke chlapské poznámky v štýle “No to určite”, a “Gluptaci, kto už len na jednotke pôjde”. Nestihli sme dopovedať vetu a pred nami bola značka “Stúpanie 25 %.” a cesta široká tak na 3m. Ak pôjde niečo oproti, budeme sa zrejme späťákmi bozkávať. A aj to len v prípade, že oproti pôjde normálne auto a nie nejaký Transit, lebo ak zastanem, tak sa s tou našou malou “Yarisečkou” s motorom 0,98 l už asi nepohnem A v ten moment neostal po silákoch ani smrad🙂. Pekne pomaly, s tichými modlitbami na perách nás naša “Yarisečka” bez ujmy doviezla po 11 km až na parkovisko pri Aljaževovom dome.
Ďalej išlo všetko tak, ako malo ísť. Počasie sa však začalo zhoršovať a tak sme opäť museli trochu prispôsobiť plány a pred sedlom Luknja sme otočili vpravo k chatke Bivak pod Luknjo. V prípade že by prišiel dážď sme sa mohli aspoň pod strechu skryť.
V momente keď sme opäť na parkovisku sadli do auta a pohli sa späť smerom dole do Mojstrany, prišla taká prietrž, že stierače išli na maximum. Cestou dole sme ešte vzali jeden mladý pár, ktorý sa v tom lejaku vydal tých 11 km do Mojstrany pešo. Chudáci, sušili by sa možno aj dva dni.
Čo dodať na záver 2. dňa? Otec sa v ten deň tešil 2x. Raz keď sme bez ujmy prišli až k Aljaževovmu domu a druhý krát keď v nemom úžase zakláňal hlavu pod severnou stenou Triglavu. A ja som sa tešil, že sa otec tešil🙂.
Praktické informácie:
Čas celého okruhu Aljažev dom – Bivak pod Luknjo – Aljažev dom: cca 3h 30 min.
Východisko k chate Aljažev dom: dedinka Mojstrana
Vzdialenosť Mojstrana – parkovisko Aljažev dom: 11km. Dá sa ísť pešo, alebo autom.
Parkovné na parkovisku pri Aljaževovom dome: 3,50€ / deň, cesta od parkoviska k chate pešo asi 20 min.
3. deň… Dom v Tamarju a Koča v Krnici…Počasie sa má pomaly zlepšovať, pršať má vraj až okolo 17.00, tak dnes padol plán pozrieť sa na chaty dve. Voľba padla na Dom v Tamarju a na Koču v Krnici. Samozrejme, výber ako vždy, nebol náhodný. Chlapci (to ako my) si zasa chceli urobiť trochu radosť. Východiskom túry na Dom v Tamarju je svetové stredisko skokov na lyžiach – Planica. Od malička som s otvorenými ústami v televízii sledoval lety na lyžiach. Aj tie v Planici a vždy som chcel toto svetové skokanské centrum vidieť. Okrem iného aj preto, lebo Planica má druhý najväčší (mamutí) skokanský mostík na svete – Letalnicu! A mne sa odrazu naskytla možnosť na vlastné oči vidieť to, na čo som kedysi s údivom v televízii pozeral. Ďalším dôvodom bol vrchol Jalovec, podľa mňa jeden z najfotogenickejších slovinských vrcholov a 6. najvyšší vrchol Slovinska. Je to taký 2645m vysoký slovinský Matterhorn. Boli sme pod ním v minulom roku keď sme šliapali na Zavetišče pod Špičkom, ale chceli sme ho vidieť aj zo severnej strany, z doliny Tamar a Planica. No a posledným dôvodom prečo Dom v Tamarju, bol obrovský hraničný (taliansko – slovinský) hrebeň Poncí, ktorý sa tiahne až k Mangartu – 3. najvyššiemu vrcholu Slovinska. Samotná túra k tejto obľúbenej chate je veľmi pekná a ľahká prechádzka, tam a späť zaberie tak 2h čistého času. No okolitá scenéria a k tomu vodopád Nadiže je dôvod, pre ktorý sa niet kam ponáhľať. A keď vyjde počasie, myslím že o zážitok má postarané každý.
Autom sme sa vydali (už ani neviem po koľkýkrát) cez sedlo Vršič smer Bovec. Čakala nás druhá z dnešných chát, Koča v Krnici. Pre nás bola zaujímavá tým, že z chaty vidieť v celej nádhere 2740 m vysokú a nádhernú Škrlaticu, 2. najvyšší vrchol Slovinska a z chaty sú nástupové trasy na veľmi obľúbené vrcholy Križ, Stenar a Špik. Na chate nás privítali veľmi milé chatárky, ktoré ak mali trošku času, ochotne si ku nám prisadli a trpezlivo dookola ukazovali a pomenovávali všetky okolité vrcholy. Takto na diaľku im opäť za tú ich božskú trpezlivosť ďakujem🙂. Cesta na chatu a späť zaberie asi 3 hodiny, ale rovnako platí to, čo pri Dome v Tamarju – nieje dôvod ponáhľať sa. Treba si to užívať a fotiť.
Praktické informácie:
Čas túry Planica – Dom v Tamarju – Planica: cca 2h
Celodenné parkovné v Planici: 2,50€ ! Svetové lyžiarske stredisko. Všade naokolo infraštruktúra, WC,…… a oni majú parkovné 2,50€ (hanba celým Tatrám)
Túra na chatu Koča v Krnici tam a zpäť: cca 3h
Parkovanie na túto túru: zadarmo, na ceste cez sedlo Vršič, pri chate Mihov dom. Pozor, tam vám parkovať nedovolia pokiaľ nie ste ich hostia. Takže parkujte na výrezoch cesty.
Pri dobrom počasí sa obe chaty dajú zvládnuť za pol až trištvrte dňa.
4. deň…Pogačnikov dom na Kriških podih…Konečne vyšla predpoveď podľa predstáv. Jasno, bez predpokladu dažďa alebo búrky. Pre nás to znamená túru podľa našich predstáv, na jednu z najnavštevovanejších chát v tejto oblasti, na Pogačnikov dom na Kriških podih. Cieľ relatívne náročný, pretože nás čakalo prevýšenie 1350m na približne 8,2km. Pre porovnanie, pri výstupe na vrchol Rysov zo zastávky Popradské Pleso prekonáte asi 1240 výškových metrov na vzdialenosti asi 9,2km. Vedeli sme teda do čoho ideme, ale tešili sme sa, pretože nás čakala ozajstná turistika a na jej konci pohľady na Razor, Bovški Gamsovec, Stenar, Križ, Škrlatica, Prisojnik, Pihavec. A poviem vám, to sú ozajstné “pojmy” v tejto časti Julských Álp.
Čo povedať k samotnej ceste? Je strmá, prevýšenie veľké, kondične náročná. A minimálne tretina vedie lesom. Ale na takéto parametre sme si už za tie roky čo tu chodíme zvykli. Jednoducho, aj len “obyčajná chatová turistika” patrí medzi keď aj nie technicky, tak kondične určite hodnotné podujatia. Na čo si ale podľa môjho názoru nezvykneme nikdy, sú panorámy, ktoré sa vám otvoria akonáhle vyjdete z lesa. Je to film, na ktorý sa ja osobne dokážem pozerať neustále a určite sa mi nezunuje. Tí, ktorí tieto miesta navštívili, mi možno dajú za pravdu keď poviem, že človek je tu schopný urobiť tisíc fotiek a stále má pocit, že práve “tento” pohľad ešte zachytený nemá🙂
Praktické informácie:
Čas výstupu: cca 4h – 4,5h
Čas zostupu: cca 3h – 3,5h
Začiatok túry: Parkovisko v ústí doliny Zadnjica, parkovné sa neplatí, ale počet miest je relatívne obmedzený, lepšie je teda vyraziť skôr.
Koniec túry: Pokiaľ neostávate spať na chate, tak návrat je tou istou cestou.
Možnosť občerstvenia: Iba na chate, počas výstupu nie.
Možnosť prenocovať: Áno, chata má kapacitu myslím že do 60 miest.
