Narodil som sa v 72-om. A pokiaľ si dobre pamätám, tak asi v 76-om ma otec , ktorý v tej dobe výborne liezol, začal brávať na moje prvé „ozajstné“ výlety do Tatier. Mám na mysli „ozajstné“, pretože dovtedy ma otec brával na chrbte v takej kovovej sedačke. Vy čo ste skôr narodení tak takú určite poznáte. Sedíte v nej opačne, ako v starom autobuse na predposlednom sedadle, nohy vám hompáľajú a cestu vidíte ubiehať presne tak ako keď pozeráte na koľajnice z posledného vlakového vozňa.

Začiatok každej túry mal rovnakú schému. Z jedného konca Svitu (tam sme bývali) sme vyrážali o 8.00 a behom sme sa pokúšali stihnúť autobus o 8.15 smer Tatranská Polianka ktorý odchádzal z opačného konca Svitu. Behom som vlastne išiel iba ja. Mal som 4 roky, bol som malý a popri otcovi som prepletal nohami ako jazvečík. Otec išiel pohodovým, iba trochu rezkým krokom. Dobiehali sme tak, že len čo otec so mnou nastúpil do autobusu, šofér zatváral dvere a odchádzal. Lístky nám už dával za jazdy. Otec pohodovo usmiaty a ja po takejto 15 – minútovke som unavený vydýchaval  a k životu som sa prebral až v Gerlachove. No a toto sa dialo každý týždeň. Každý týždeň 15 – minútovka a komatický stav až do Gerlachova . Po pol roku takýchto rozcvičiek som kľudne mohol bežať Cooperov test a bol by som určite v kategórii Nadpriemer.

A to bol iba začiatok. Na túre sme neboli ešte ani pol hodiny a na rad prišli obvyklé otázky: „Koľko ešte?“, „Kedy tam budeme?“, „Prečo sa ešte nevrátime?“. Určite to tiež poznáte. V ďalšej fáze nasledoval rev. Reval som že ma bolia nohy, reval som že som smädný, reval som že chcem ísť domov. Skrátka reval som vždy a hlavne veľa. Stíchol som len keď si ma otec vyložil na koňa a niesol aj mňa aj ruksak . Tento kľud ale trval iba do momentu kým ma zadychčaný otec zasa nezložil na zem. A to ste mali počuť ten rev potom. Reval som že mám mravce na nohách, že sa mi nedá chodiť, že kedy to prejde… No poviem vám, radosti bolo so mnou neúrekom.

Moja prvá „skialpinistická“ túra bola na strednej škole. Zjazdové lyže Völkl pripnuté na batohu, v batohu normálne lyžiarky a moja trasa Tatranská polianka – Sliezsky dom. Samozrejme autobusom 8.15 . Cestu hore som si užíval a keďže som celkom dobre lyžoval (na upravenom svahu), predstavoval som tú úžasnú a nádhernú jazdu späť. Z doteraz neznámych príčin, možno pod vplyvom ozónu, som sa rozhodol ísť späť nie do Polianky, ale chodníkom dole do Starého Smokovca. No čo vám poviem? Bol to boj s pol metra širokým chodníkom. Vyzeral som ako Václav Postránecký na bežkách vo filme S Tebou mě baví svět. Do Smokovca som prišiel mokrý, oblepený snehom a unavený 3x viac ako keď som išiel hore s lyžami na chrbte. Takto som si teda skialpinizmus nepredstavoval. 

Nato ma otec prihlásil do horolezeckého oddielu vo Svite. Vraj aby som bol pri mojich ďalších tatranských počinoch pod dozorom. A dobre urobil. Dni plynuli a ja som sa naučil liezť, lyžovať po chodníkoch a nezakopávať pri chôdzi o kamene. A nielen to. Naučil som sa milovať hory a Tatry zvlášť. Tatry ma zasa na oplátku naučili uvažovať pred tým než niečo podniknem, naučili ma byť zodpovedný a poctivý. Pretože v Tatrách nikoho neoklameš. Iba ak samého seba. Popri Tatrách som začal pravidelne chodievať aj do hôr v Rakúsku, Nemecku, Taliansku, Slovinsku. 

Až prišiel rok 2015. Poslal som prihlášku k horským sprievodcom a s malou dušičkou dúfal že uspejem v prijímacích testoch. Veľmi veľmi som chcel uspieť. A stalo sa. Začal sa zdĺhavý a náročný kolotoč kurzov, ktorý vyvrcholil letnými a zimnými záverečnými skúškami v Slovinsku, resp. v talianskej Santa Caterine                             

                              …a tak som sa stal medzinárodným horským sprievodcom UIMLA

 

 

Close Menu